BACK-SPÄŤ  spomienky

browline

Gešajovské poviedky

Napísal Ing. František Vallo, spomienky na život v obci - prepis z originálu

Obsah

1. Gešajov 2. Tá Veľká Noc 3. No dobré, ništ nie  4. Keď kôň kape 5.  Medveď či sedliak?  
6. Sprostý páni 7. Piloti 8. Žeby Lidice ešte raz ? 9.Tomáš  10. Nešťastné číslo 13 
11. Stačilo pár sekúnd  12. Svetlometi  13. Bola to hra  14. Nešťastní Srbi 

15. Zakáľačka u Francka  16. Sváko  17. Náš starý otec

brownline


Gešajov (Gessayovo) - Zálesie

Je to malá dedinka asi 14 km od Bratislavy. Vznikla po 1. svetovej vojne na majetku grófov Aponyovcov, ktorí mali svoje sídlo v Eberharde. Po prvej svetovej vojne a páde Rakúsko – Uhorska im majetok skonfiškoval štát a jeho konfiškáciou a rozdelením bol poverený Ignác Gessay, predseda Slovenskej ligy v Amerike a zakladateľ Slovenskej ligy na Slovensku. V Amerike spolupracoval počas I. svetovej vojny pri nábore Slovákov a Čechov žijúcich v Amerike s Milanom Rastislavom Štefánikom. Utvorili sa tak vojenské jednotky, ktoré bojovali proti Rakúsko-Uhorsku. Po skončení vojny sa stal Štefánik pre Masaryka a Beneša nepotrebným, ba nepohodlným, a tak sa stalo, že pri návrate do vlasti, za ktorú toľko bojoval, zahynul pri leteckom nešťastí v Ivánke pri Dunaji. Keďže bol poverený organizovaním repatriácie slovenských vysťahovalcov, osídľoval na tomto Aponyovskom majetku Slovákov, ktorí sa vrátili z Ameriky. Zvýhodňoval ich tým že dostavali túto zem po Aponyovcoch lacnejšie. A tak sa tu osídlilo viac horniakov ( Terchová Nová a Stará Bystrica atď.) ktorí sa vrátili po 1. Svetovej vojne z Ameriky. Obec má pre západné Slovensko nezvyčajné usporiadanie. Netvorí ju jedna hlavná ulica, ale je usporiadaná do trojuholníka. Ignác Gessay to spravil podľa amerického vzoru s tým cieľom, aby obydlie bolo rozptýlené a každý mal pri dome záhradku a čo najväčšiu časť polí. Pôdorys obce každý pozná, ale skúsim vymenovať obyvateľov, ktorí v čase, pokiaľ siaha moja pamäť, t.j. asi do roku 1940 ako a na ktorých uliciach bývali. Poznamenávam, že vtedy ulice neboli pomenované, a tak použijem dnešné názvy.

Dnešná Terchovská: Pravá strana smerom od dnešnej škôlky. Ján Samaj, Anton Fale, Juraj Repka, Ján Hajas, Adam Vallo. Ľavá strana. Martin Podmanický, Ján Ondrášek, Ján Hrnčiar (predtým tam bývali Gavenčiak), Jozef Korbaš, Gregor Cingel, Štefan Vojtek, Ján Meško, Rudolf Bačko, Filip Zajaček.

Dnešná Starobystrická: Pravá strana. Martin Hulak (Gaštanka), Anton Tabačiar, Peter Kotvas, Michal, Vendel Jančula, Vojtech Kotvas. Michal Fondrk, Juraj Romančík, Štefan Martinčo, Rudolf Plaštiak, Matúš Uríček, Vančo (neskôr škola a Strapáč). Ľavá strana:  Šimon Jančo, Ján Ryba, Jozef Martinusík (Požievenec), Počínajúc Vojtechom Kotvasom, všetci ostatní bývali v osade zvanej „Majer".  

Dnešná Malinovská: Pravá strana. Martin Drška, Štefan Náhlik, Ján Podmanický, František Podmanický, Štefan Podmanický, Ján Synak, Ján Drška, Martin Pokrik, Mesároš, Ondrej Kolenčiak, cintorín. Ľavá strana. Adam Romančík, Ján Durina (predtým Pavelek), Martin Chovanec, Rudolf Vojtek (predtým Ján Durina starší), Jozef Slučiak, kaplnka a neskôr škola .

Mimo obce smer Eberhard (Malinovo': Jozef Chmurčiak – prievozník.
Domy nazývané tiež Dorkapla Ľudovít Horvath, Jozef Gábriš, Július Dubčiak, Ondrej Porubiak, Kemenyi, Michal Vass.

Jagerňa: Štefan Pokrývka, Anna Hanzelová, Ján Majdan, Viliam Drobena, Alexander Malina.

Po revolúcií v Rusku sa prisťahoval a usídlil neďaleko od dediny asi 2,5 km Ukrajinec Jefim Machankov, zámožný gazda. Ešte vedľa Jána Hajasa a Martina Dršku boli postavené dve drevené solídne šopy na dve súpravy mláťačiek, elevátor a traktor, ktoré boli majetkom dvoch účastinných spoločnosti v obci a ktoré v sezóne obstarávali výmlat celej úrody v obci. Mimo sezóny stáli v šopách nevyužité, ale ani raz sa nestalo žeby z nich niečo ukradli.

Mimo uvedeného boli v obci tri záhrady, na pozemkoch prenajatých Bulharmi od našich gazdov. Každá mala výmer okolo 2-3 ha na zalievanie slúžila dieselová súprava s čerpadlom a veľmi dômyselný systém kanálov. Boli to Paraškova záhrada za Samajom  a Semová záhrada v poliach asi 300m za cintorínom  a Korbuľová záhrada asi 1km od obce, vedľa cesty do Ivanky.

Treba snáď ešte dodať že, obec leží medzi Ivankou a Malinovom (Eberhartom), od Malinova ju delí Malý Dunaj, cez ktorý osobnú dopravu obstarával prievozník spomenutý Chmurčiak a nákladná doprava  cez brod keď to stav vody dovoľoval. Ale väčšinou to dovoľoval, lebo v lete bol Malý Dunaj taký vyschnutý, že prietok bol úplne zastavené. Nebude snáď od veci spomenúť, že medzi terajšou školou a Martinom Podmanickým boli v tých časoch jamy, kde sa držala po celý rok voda. Bola tam niekedy teheľňa a podľa toho sa to aj volalo Cehelňa. Dnes je to park. Pri dnešnom  dvore PD bola tiež taká sústava jám so stálou vodou, ktorú sme nazývali štrkáreň. Dnes požiarna nádrž pre PD. Za dnešným dvorom PD bol tzv. „konský cinter“, kde sa zakopávali kusy uhynutého dobytka. Malý Dunaj tvorí okolo obce a časti chotára meander, ktorý obec obkľučuje takmer z dvoch tretín jej obvodu. V roku 1965 sa obec premenovala na Zálesie, lebo vraj Ignác Gessay sa na jej utvorení obohacoval. Účelom tejto publikácie je oboznámenie aj neskorších generácií v Zálesí o tom, čím Zálesie žilo, aby to neostalo len pri "pivných rečiach".  

up

Tá Veľká Noc

Naša dedinka bola skutočne malá. Necelých 70 čísel a 8 domov asi 1, 5 km od dediny. Na jar a v jeseni bola cesta do susednej dediny Ivanky taká blatistá, že nebolo možné prejsť ani s konským povozom. Tak to bolo aj vtedy v 45. roku na Veľkú Noc. Na Veľkonočný pondelok ráno sme sa vybrali s kamarátom na šibačku. Zašli sme kúsok od domu a tu sa v Bratislave strhla taká delostrelecká paľba, že sme sa radšej rozbehli každý domov. Cez všetok strach som sa stále díval k Bratislave. Kde tie výbuchy, ohne, a dymy trvali už dlhý čas, tak som šibačku, na potešenie rodičov strávil doma a počúvali sme aj s bratmi doteraz nepočutú "hudbu" guľometov a samopalov.
V našich predstavách tie nemecké, čo sme počúvali doteraz, zneli tak temne a dunivo akoby z podsvetia, ale ten nový zvuk bol taký jasnejší, aký sme v doterajšom našom krátkom živote ešte nepočuli a samozrejme v takejto rôznorodej "hudbe" sme sa dočkali popoludnia, keď pred domom zabuchotali konské kopytá.
Ešte v ten pondelok ráno boli u Meškov Nemci, jeden dôstojník a dvaja vojaci. Keď počuli z Ivanky ruské samopaly a guľomety, dostali veľký strach a dôstojník vytiahol pištoľ a chcel sa: zastreliť. Keď ho horko ťažko prehovorili, zobrali sa krížom cez polia, kde je teraz Ivanské letisko a utekali na Bratislavu. Počuli sme, že ich tam na poliach Rusi zastrelili. Či je to pravda, nevieme.

V takejto vojnovej haravare delostreleckej, guľometnej i samopalnej paľbe prišlo aj popoludnie, keď sa pred našim domom ozval dupot kopýt, zdvihol sa kúdol prachu. Neboli by sme deti, keby sme nevybehli von a zdvihli ďalší kúdol prachu. Keď sa prach rozišiel, zbadali sme kozáka na koni v "kubánke" a so svetlými fúzmi, usmial sa na nás a pýta sa. Starosta zdes? A otec, ktorý medzitým tiež prišiel, hovorí. Áno, tu som. Kozák zoskočí z koňa a hovorí otcovi. Vo vašem sele jesť vengerskie soldaty. Keď sa ako-tak dohovorili, otec mu hovorí. Sú tu v majeri nejakí cigáni, alebo čo to je a zdá sa mi, že aj pušky majú. Kozák zavolal aj otca a šli tam spolu. Medzitým sa pravda, zhrnulo veľa zvedavých ľudí. U Jančulov v majeri na dvore boli nejakí chlapi na troch vozoch, boli čierni ako Cigáni, oblečení napoly vojensky, napoly civilne, vyzerali ako nejakí tuláci. Kozák vpálil zo samopalu dávku do vzduchu, tomu ich náčelníkovi vylepil za ucho a bolo po boji. Všetci zdvihli ruky, pušky pohádzali pred kozáka na zem, ten z nich vybral závery, hodil do studne, pažby polámal a všetkým kázal sadnúť na vozy. Traja naši ľudia museli sadnúť na vozy s nimi a odviesť ich do Ivanky. Keď milí "zajatci" videli, že sa im už viac nič: nestane, vytiahli husličky a vyhrávali nad tou svojou slobodou až do Ivanky Treba ešte povedať, že pri celej tejto akcii robil tlmočníka starý Bačko, ktorý bol za prvej vojny v Rusku v zajatí a tak vedel po rusky. V Ivanke kozák "cigáňov" zohnal z vozov a kázal im Stúpaj damoj! Kone a vozy dal naším ľuďom a tým sa celá "bojová akcia skončila.

Ešte v ten deň pred večerom prišli k nám ďalší štyria kozáci. Posedeli, pofajčili, pokrútili hlavami nad tým, ako sa môžeme dobre dohovoriť. Oni doteraz oslobodzovali maďarské územie. Jeden z nich zrazu  vyskočil, niečo si medzi sebou povedali, zobral mame z plôtika takú šesť litrovú kanvu, vyskočil na koňa a cvalom letel do krčmy. Konárom, čo viseli nad cestou neuhýbal, šabľou ich pred sebou stínal. Doposiaľ neviem, akým zázrakom doniesol v cvale na koni plnú kanvu vína a nič nerozlial.
Medzi tým, ich "komandír" rozložil po stole mapy a pýtal sa nás, kde sú dediny, ktoré sú na tých mapách zaznačené Vtedy som prvý krát videl, že aj naša dedinka je na mape. Otec im ukazoval na mape kde teraz sú a kde sú ešte tie ostatné dediny. Komandír nám ukazoval koľko za posledné dni postúpili a s veľkou hrdosťou nadložil druhú mapu, keď jedna nestačila. Za chvíľu mapy zbalil, povedal úsečný rozkaz, objavila sa kanva vína, otec vytiahol poháre, brat Jožo harmoniku a už začali spievať krásne ukrajinské piesne "kazačok". Naši im pripravili aj nocľah, ale oni nie. Dvaja si ľahli na širokú kanapu v kuchyni, dvaja na lavice okolo steny a za chvíľu spali ako v oleji. Ráno ma zobudil taký hukot, ktorý sa nepodobal obvyklému bombardovaniu Bratislavy, ani nijakým iným vojnovým hlukom, na ktoré sme už boli zvyknutí. Toto bol hukot, od ktorého zunelo v ušiach až do ohluchnutia a keď som vybehol na dvor, videl som spoza Ivanského hája vyletovať také zvláštne plamene, ktoré lietali na Bratislavu. Naši štyria kozáci už sadali na kone, smiali sa od ucha k uchu a vysvetľovali. Nebojsja, eto katuša igrajet, Čo znamenala "Katuša" vo vojne a hlavne aký postrach pre Nemcov, som sa dozvedel až neskôr. Lenže došiel druhý deň a tu sa aj Rusi ukázali i z druhej strany. Začali robiť domové prehliadky. Chodili po jednom, po dvoch a pod zámienkou že hľadajú Germánov robili domové prehliadky a prehľadávali aj izby, skrine, nočné stolíky, potom kuríny, šopy, povaly, ovos a seno vymietli dočista a skriniach zasa šaty, šatky, hodinky, harmoniky boli asi tiež Germáni, lebo ani z toho nenechali nič. Ako sme sa dopočuli, bol to druhý sled Malinovského armády, ktorý tvorili väčšinou trestanci prepustení z táborov. Tí neskôr aj brali kone, znásilňovali ženy, skrátka robili veľmi zle, ale aj medzi sebou. Raz išli dvaja naši gazdovia na voze do Biskupic do mlyna. V Moste pri Dunaji - susednej dedina, prisadol si k ním jeden Rus. Za dedinou uvideli ďalšieho Rusa, veľmi opitého, ako sa tackal po jarku. Ten prvý Rus zoskočil z voza, zvesil z pleca samopal, a pustil doňho celú dávku. Títo naši chlapi, celý vyjavení od ľaku vravia. Ty čo si to spravil? Veď ty si ho zabil. Rus im vraví. Čort s ním, keď takoj pijan. Takú cenu mal u nich ľudsky život. Prechod fronty u nás nenarobil toľko škody a zlého, ako ten druhý sled.

up1


No dobré… ništ nie

Starý Kolenčiak bol chlap uzemčitý, pevne stavaný, podsaditý pomalej chôdze aj reči, gazda neveľký, ale ohromne kľudný, nič ho nevedelo vyviesť z miery, vždy mal naporúdzi svoje …no dobré…ništ nie… a s tým si vyriešil všetko, keby sa čo dialo. Ale majster to bol na pohľadanie taký, ako sa hovorí, čo oko uvidí to ruka urobí. Aj vedel urobiť. Keď nám podkul kone v Čeklísi v mlyne sa Maďari pýtali. Kto vám podkul kúň? Nepoznáme taký kováč kolem. Otec povedal meno ale ho nepoznali on bol len naturista, licenciu nemal.

Mali sme vtedy ako súkromný sedliaci, pár koni a keď som mal 16-17 rokov a už som kone ovládal, otec vždy cez prázdniny kone a samozrejme aj robotu nechal na mňa. Bolo to v júlový čas, už po žatve, bolo treba zvážať a predtým koňa podkuť. Zašiel som ku kmotrovi Kolenčiakovi. ( zo žartu sme sa kmotrovali, hoci bol starší ako náš otec). Dal sa ochotne do podkúvania a robil pekne svojím pomalým spôsobom. Treba ešte dodať že hoci on bol veľký kľuďas, naše kone také kľudné neboli. Najmä kobyla Fuksa bola dosť temperamentná a kovať ju bolo ťažké. Keď jej už kopyto vystrúhal začal pripaľovať podkovu, tá začala kopať, mykať nohou ledva som ju udržal. Pritom júlová páľava, smrad z pripáleného kopyta pot zo mňa tiekol cícerkom. Tu mi kmotor kľudne povie: Francko, veď jej tak chudiatku nemykaj s tú nohu. Nuž čo povedať?
Keď sme už mali pozvážané, kmotor popýtal môjho otca či by mu nepozvážal, lebo on mal len kravičky a s tými by zvážal veľmi dlho. Tak som šiel zvážať, nemal toho moc. On chodil so mnou, sem – tam sme si dali pohárik a roboty pekne ubúdalo. Keď sme vychádzali s fúrou z role na cestu, vravím mu. Kmoter, hybajte podepreť aby sme neprehodeli. On nestratil svoj kľud. Francku ništ sa neboj. Môj otec len toľko vravel, keď sa prehodí tak aj sa naloží, lebo prehodené nepovezieme. Nemal pravdu?
Na olovrant sme dozvážali. Zajedli sme si a tu kmotor len tak povedľa povie. Keby odtelto až do Vajnor vykopali taký jarek, položeli doň lodku a nás štyroch na ňu, na tem čo sem ja v živote vypil, by sme sa až do Vajnor odviezli. Nekomentujem. Skončili sme olovrant, kone už dupali, sadol som na rebrinák a tu ma kmoter zastaví. Francko, veď ma hádam len odvezieš, nie? Vravím čoby nie, len si sadnite. Sadol si medzi šteble rebriňáka, nohy zvesili a kone vyrazili ako divé, veď ovsa som na nich nešanoval. Prišli sme k šenku a kmoter vraví. Nože nože zatiahni voz nabok a koníčkom uviaž opraty. Prečo?  Aby sa nič nestalo a hybaj donutria. Vošli sme do šenku a kmotor objedná hneď deci borovičky. A ja, že prečo deci? A on. Kelo máš rokov? A ja. Osemnásť. No ništ nie… dobre….keď ja som mal osemnásť, nikda som si poldeca nekúpel. Čo budem darmo to brucho šialiť. Keď pocíti huba, nech pocíti aj brucho. Zasa mal pravdu nedalo sa namietať.
Keď sme raz tak zasa boli spolu v šenku, vravím mu aby sme menej pili, aby sme sa neopili. On mi zas vraví,  Francek človek neni nikdá opití je len trunkom zohriatý. Opitý je až vtedy keď ho dvaja vedú a tretí mu nohy prekladá. Potom prišiel jesenný čas a s kmotrem som sa stretol až po dlhšej chvíli. Jako sa máte kmoter, pýtam sa ho. A on mi na to. Už dobré dýcham. Ja pozerám nechápavo a čo ste kedy dýchali zle?  Sem počúvaj Francek. Prvej, keď si išiel okolo mňa si ma nečul, že dýcham a teraz, keď vyjdem z domu, už ma pri šenku čuješ, že dýcham. Na není to lepšie dýchanie ? Zasa mal tú svoju pravdu. Raz tak sedel tento môj kmoter v šenku, už trocha pod parou, keď v tom k nemu dobehla suseda. Ledva dýchala a celá vyľakaná kričí. Strýko friško hybajte domov stryna sú taká chorá, že idú zemrieť. A kmoter ani tu nestratil kľud, na ništ nie... len aby sa horšie nestalo. To už neviem, či by som mu dal za pravdu.

obsah2

Keď kôň kape...

Bol apríl rok 1945 a bola Veľká noc -  nedeľa. Starší bratia, ako i ostatní mládenci špacírováli po dedine, až kým nedostali zvesť, že v Ivanke Nemci berú chlapov. To bolo vtedy pri Bratislave zvyčajné. Bratia dobehli domov veľmi vystrašení, div sa  s kravatami nepodusili, čo sa tak rýchle prezliekali, obliekli si staré háby a už ich nebolo. Mama ostali od  ľaku celá zmeravená. Otec, bratia  i ostatní chlapi z dediny sa  schovali do blízkych lesíkov okolo Malého Dunaja. Ako posledný tam došiel pán Dobrovodský. Vytiahol z tašky  pár fliaš pálenky a povedali. Chlapci, vždy treba pamätať na  zadné kolečká. Front prešiel, chlapi sa šťastne vrátili. Nedali by sa  takéto problémy vždy riešiť takýmito zadnými kolečkami?

obsah2

Medveď či sedliak ?

Musel to byť chlap! A bol to Terchovec rozprával mi o ňom starý otec, tiež Terchovec. Bolo to koncom minulého storočia, keď sa mladý Dávidik vybral do hory. Bez sekery sa pravda do hory nechodí. A stretol medveďa. Ale to bola medvedica s mladými a tá poď do neho labami. Keby ho tak bola dobre začiahla, veru by viackrát hore Vrátnou nešiel. Ale Dávidik tiež nebol ledačo a tak sa rýchlo okolo medvedice zvŕtal a ešte šikovnejšie zvŕtal sekerou až sa k milej medvedici dostal tak akurát, že jej sekerou zaťal do hlavy. Nato sa ona skydla a za chvíľu bolo po nej. Ale ešte, keď už bola v ton poslednom, začiahla Dávidiká pazúrmi po tvári a skoro mu znej stiahla kožu. Bár bol takýto znetvorený, začal sa zhrýzať čo bude, veď poľovačka v horách patrila pánom. Či už bude tak lebo tak, naučený od malička poriadku a poslušnosti, vybral sa za pánskym hájnikom a vyrozprával mu, čo a ako. Tu hájnik chytil korbáč a poďho po Davídikovi hlava-nehlava, že čí on, obyčajný sprostý sedliak môže zabil medveďa. Veď medveď je len pre pánov a sedliak ho nesmie zabiť, radšej nech medveď zabije jeho, lebo pre pána je neodveď viac hoden, než traja-štyria sedliaci. Vzal si Dávidik teda ponaučenie k srdcu a keď sa vystrábil, nebolo na Terchovej chýrnejšieho pytliaka od neho.

obsah2

Sprostí páni

Keď som už spomenul niektorých takých svojráznych ľudí z Gešajova, bolo by nesprávne vynechať Strapáča. Bol z Novej Bystrice od Ľacha a prisťahoval sa sem v 50. roku. Kúpil  veľký dom od Vanču, ktorý bol niekedy najlepším gazdom v dedine, potom sa odsťahoval do Čeklísa. Treba ešte povedať, že za prvej republiky bola susedná dedina Eberhart na Slovensku, ale po utvorení Slovenského Štátu v 39. roku pripadla Maďarsku. Dovtedy chodili Gešajovské deti do školy do Eberhartu a cez Malý Dunaj ich prevážal Chmurčiak, ale potom sa muselo nájsť miesto pre školu v Gešajove. A tak sa škola umiestnila vo Vančovom dome, ktorý bol v tom čase prázdny. V 41. roku sa dokončila nová škola, vyučovať sa začalo tam a Vančov dom ostal nejaký čas prázdny. Potom ho kúpil Strapáč, upravil ho, presťahoval sa a začal gazdovať.
Bol od začiatku svojráznym človekom, so svojimi názormi a spôsobmi. Mal takého malého bieleho koňa. Keď oral, zamyslel sa a ako šiel vedľa pluhu, v zamyslení odbehol koňa aj 20-30 krokov. Keď sa zbadal počkal ho,  šľahol ho šlehou po chrbte, až sa kôň prehol a nadával mu.Ty hadí komunista tebe sa nechce robiť, veď ja ťa naučím. Raz sme boli s otcom v Ivánke na uhlie, on tam bol tiež a hovorí. Sprostí páni vravia že to uhlie je zo stromov. To je taká somarina že väčšej neni. Kto by šiel tie stromy sadiť 100 - 200 metrov pod zem? Keď to tam boh dal tak to tam je. Alebo vravia že zem sa točí. Raz som si tak ľahol pod smrečka, akurát do tieňa. Zaspal som a keď som sa zobudil, už som bol vedľa tieňa, tieň bol naboku, ale ja som nič necítil, žeby som sa točil. To slnko popodišlo kúsok ďalej a sprostí páni vravia že sa zem otočila. On ani veľmi neuznával že sa menia ročné obdobia, lebo v lete či v zime, večne mal košeľu rozopnutú až po brucho. Rozprával, že keď bol ešte na horniakoch tak pytliačil. Raz videl kamaráta, ale z diaľky na druhom vrchu striehnuť na zver. Ale  videl aj žandárov ako sa k nemu približujú. Zakričal na neho. Utekaj! Ale meno nepovedal, aby ho neprezradil, a tak i kamarát i on utekali a žandári ostali na vrchu. Taký to bol svojrázny človek

obsah2

Piloti

V tom čase susedná dedina bola maďarská a aj bola v Maďarskú, alebo ako oni sami hrdo hovorili v maďarskom kráľovstve. Delil nás od nej Malý Dunaj, ktorý bol zároveň aj hranicou. V lete pravidelne vysychal. Ako chlapci sme boli zvedaví, čo dokážu tí "kráľovskí" a začali sme ich provokovať, ale oni nerozumeli po slovensky, tak sme začali do nich s kameňmi. Tomu rozumeli a aj v tej istej reči nám odpovedali. Bolo pomaly jak na fronte, len miesto granátov lietali kamene cez vyschnutý Dunaj a neskôr len cez lúky na ich maďarskej strane, kde sme ich kameňmi zahnali a ovládli ich breh. Oni museli ustúpil na polia, kde už nemali "muníciu", takže s hanbou odišli. Neskôr sme sa už naučili pár slov po maďarský a kamennú paľbu sme doprevádzali pokrikmi buta Maďar a oni nám odpovedali Buta Toth. Kiež by sa aj vojna dala riešiť kamienkami a pokrikmi. Lenže vojna sa hlásila inou, krutejšou rečou. Pri jednom veľkom nálete Američanov na  naftovú rafinériu Apollo, došlo ku krutému leteckému boju. Ako chlapci sme fandili anglickým dvojtrupákam, ktoré kosili jedného nemeckého stíhača za druhým. Zrazu sme zbadali letieť akurát pozdĺž našej slovensko-maďarskej hranice anglický bombardér Liberátor, ktorý už asi mlel z posledného, lebo sa za ním ťahal hustý pás dymu a práve nad hranicou sa za ním zača­li objavovať padáky. A my, ako by robili všetci chlapci na svete, začali sme počítať: dva... dva...dva... jeden. Prví štyria dopadli na maďarskú stranu a tam, ako sme počuli, ich maďarskí fanatici zbili a dopichali vidlami. Tých, čo dopadli na našu stranu, zajali financi, správali sa k nim veľmi slušne a ľudia im ponúkali jedlo, pitie a vôbec sa k ním správali veľmi srdečne. Vtedy sme si uvedomili, že vojna má aj druhú tvár, ktorú sme doteraz ešte nevideli. A tak sme sa na Maďarov zastrájali. Však počkajte nabudúce budeme s kameňmi lepšie mieriť.

obsah2

Žeby Lidice ešte raz ?

Písal sa január rok 1944. U nás okolo Bratislavy bolo Nemcov viac než dosť. Kopali sa zákopy robili sa rázie. Však tie rázie. Raz došiel k nám do dvora nemecký dôstojník s dvoma vojakmi, podľa výložiek Gestapo. Otec bol starosta obce. Ten Nemec vyzeral na slušného chlapa a vraví otcovi. Her starosta my máme informáce že ve vaši vesnici jsou židé. My tady udelame donovní prohlídky a když nájdeme vo vesnici jeden žid, všichni deti a ženy pujdou nach lager a chlapi, vás první, postrílime. Vesníce pujde nach feuer. Otec im hovorí nech sa páči spravte domovu prehliadku. Ale ja vám vravím, ja som tu starosta a ja tak poznám svojich ľudí, že viem, kto si dneska čo varí. A ja viem, že v dedine žiadny žid nieje. A tu dôstojník znova. Herr starosta dobre, rozmyslet čo ríkat, ješte jednou opakuji, ženy a deti nach lager chlapi postrílet, a vesnice nach feuer. A otec znova. Som tu starosta viem, akú dedinu mám ale židov tu nemám. Ale Nemec naliehal do tretice a otec tiež odporoval do tretice. Nakoniec nemec hovorí. Herr starosta, vy dobrý človek, my máme informácie o vás nebudeme delat domovní prohlídku, my vám veríme. Vyšiel von sadol do sajdky - boli tam tri, naštartovali, nafŕkali nám ešte mokrého snehu do očí a zmizli. Otec si potom zobral kabát a šiel k tým gazdom, u ktorých skryl tie štyri židovské rodiny. A lámal si cestou hlavu, kto to mohol prezradiť. Otec náš! Vy ste vtedy nemysleli na to, že nás detí je sedem na svete, a najstarší má dvanásť rokov? A že k menu Lidice, Ležáky, Tokajík, mohlo pribudnúť aj ďalšie meno Gešajovo? 

obsah2


Tomáš

Bol to Košturiakov chovanec. Bývali u Rybov vo dvore, mali tam postavenú takú  malú drevenicu, na horniakoch sa nazývala cholvárek. Bolo to drevené stavanie, postavené na Terchovej na holiach. V lete v čase pastvy, sa tam v špatnom počasí a v noci uchýlil dobytok a na zimu sa tam uskladnilo seno a v zime sa na saniach chodilo preň. V takomto cholvárku bývali Košturiakovci u Rybov. Na zimu ho Tomáš oplietol husto lieskami a inými takými rovnejšími halúzami, nechal od chalupy asi 30cm medzeru a tú potom upchal lístim, kôli teplu. A veru tam bolo teplo. My  sme sa tam ako deti veľmi radi schovávali keď sme vymrzli v blízkej štrkárni na ľade. A čo bolo pre nás zaujímavé a čo sme doma nevideli celý plafón bol čierny od múch. Ale tie muchy boli živé. My sme ich občas aj pobúrili, oni trocha vyleteli, ale stryna Košturiačka nám to zakazovali. Tomáš bol mimoriadne silný a vyborný chlap (mal okolo 25-30 rokov). Spravil si z polovice píly – bruchatky jednoručnú pílu, vybrúsil a pri Dunaji, kde vyváľali veľké topole, korene čo po nich zostali rozrezal a na saniach povláčil domov a tak narichtoval kúrenie na celú zimu. V lete chodil pásť kravy (Košturiakovci boli obecní pastieri) z celej dediny na obecný pasienok k Dunaju. Ako chlapci sme si ho vždy zo srandy doberali: „ Tomáš prdni“ . A on vždy sa usmial a povedal „není páry“. Bol hluchonemý, nerád rozprával, ale raz predsa len povedal, keď videl jednu bitku pri šenku.Tabačkár sa pobil s hasičkármi. Tabačkár hasičkárom všetky obrázky potrhal 

Prišla jar, apríl 1945. Na Prudskom tam kde bola kompa čo prevážala povozy z mesta do Ivánky, chodili naši ľudia pásť okolo Dunaja kravy a chodil tam aj Tomáš.  Jeden krát asi 10. apríla, keď sa cez tú kompu Rusi prevážali, Nemci ich tam z Malých Karpát vysliedili a začali ich ostreľovať. Rusi sa rozutekali, nechali tam mnoho vozov aj s nákladom aj s koňmi. Vtedy si naši ľudia pochytali po chotári pár koni. Keď to pominulo, za pár dní pošiel Tomáš aj s Tabačiarovými dievčatami (Marišou a Štefinou) pásť kravy. V bedničkách čo tam Rusi nechali, boli delostrelecké náboje. Tomáš, ako taký všemajster už špekuloval, či by sa z toho nedali robiť kvichty. Bola to mosadz, aj sa mu to pozdávalo. Zobral si dva tie granáty, jeden si dal pod koleno a druhým naň buchol. Tabačiarové dievčatá naňho kričali aby to nechal, ale on bol hluchý, a robil si ďalej po svojom. Tabačiarky aspoň od neho kravy odohnali. A v tom sa stalo čo sa dalo čakať. Granáty vybuchli. Tomáša to roztrhalo, ale ešte štyri hodiny žil. Tak, ako v takej dobromyseľnej nevedomosti žil , tak aj zomrel.

obsah2

Nešťastné číslo 13

Starý Požievenec bol z Terchovej od Požievencov, a podľa toho sa aj menoval. Jeho skutočné meno bolo Martinusík, a tu bola chyba. On mal totiž veľké ťažkosti s vyslovením písmena r a tak sa mu vyhýbal kde mohol. Zatiaľ, čo iní gazdovia išli roľu poorať, on išiel záhon pluškovať. Boli v dedine tri bulharské záhrady, ale preňho to neboli Bulhari, ale "chuapáci z Vallovej zeme". V tom čase sme chodili do kostola v Ivanke peši. Raz tak išli mama s tatom aj so starým Požievencom. Mama išli za nimi a celou cestou dávali pozor, či nepovie r. Hoci sa rozprávali celou cestou, nepovedal ani raz. A to sa rozprávali vyše pol hodiny. Raz došli niečo popisovať po domoch. Pýtali sa ho, aké má číslo domu. Zdalo sa, že nieje vyhnutia, ale on sa vynašiel a vraví. Sused má dvanásť a ja mám o jedno viac. Nuž, človek všeličo dokáže, keď ho bieda pritlačí.

obsah2

Stačilo pár sekúnd

Bol júl 1944. Keby jeden deň anglo-američania vynechali bombardovanie Bratislavy, asi by nám to už chýbalo Od nás do Bratislavy vzdušnou čiarou je asi 12 km. Ale vojna - nevojna mlieko je treba a preto bolo treba aj kravy pásť. A tak sme ich vyhnali aj s mladším bratom Števom aj v ten deň. Bol som rád, že do 10. hodiny bol pokoj, kravy sa mohli spokojne pást. Ale za nejakú chvíľu preletelo nad nami nemecké dopravné lietadlo. Letelo veľmi nízko a rýchlo a príliš sa ponáhľalo pristáť vo Vajnoroch na letisku. Podkutý skúsenosťou vojnového chalana hovorím bratovi. Uvidíš, za chvíľu sú tu. Sotva som to dopovedal začali v Bratislave húkať sirény vyhlasujúce letecký poplach. Tragédiu sme z toho nerobili a dobytok sme zahnali domov až keď nám už lietadlá hučali blízko a z Bratislavy začali po nich strieľať z kanónov. Dohnali sme kravy do dvora a napájali ich z hrantu. Mama, keď nás videli, vrátili sa od zadnej brány, kde chceli ísť za stoh štikať mak. Kravy sme spolu napojili, zahnali do maštale a chceli sme ich uviazať. Lenže k tomu už nedošlo. V momente nastal strašný výbuch. Dvere na maštali lietali ako krídla, štrk po dvore zametalo, okná rozbíjalo, škridle zo strechy padali a mama ešte pomerne kľudne vravia. Kriste Pane a čo sa to robí ? Vybehol som z maštale a za stohom sem videl vysoký stĺp dymu a prachu. Vbehol som do maštale, zakričal som, mama bomba tu spadla a spamätal som sa až u tretích susedov v pivnici.
Za nejaký čas lietadlá odleteli, delá prestali strieľať a my sme sa šli podívať, čo sa to vlastne stalo. Presne tam, kde chceli ísť mama na mak, boli štyri obrovské jamy od bômb. Niekto by to možno len tak povedal. Nuž, sedem vojnových sirôt viac".

obsah2

Svetlomet

Ako deti sme počas vojny, neďaleko Bratislavy už o svetlometoch vedeli a každú noc sme ich videli, ako potichúčky hľadajú po oblohe, najmä keď priletel nejaký anglický prieskumák. Tí ale lietali príliš vysoko. takže ich svetlomety ani nedosiahli. Ale keď prichádzalo leto roku 1944 svetlomety zhustili tak, ako i tie cudzie lietadlá.

A vtedy doviezli do našej dediny jednu čatu svetlometčíkov. V záhrade sváka Korbaša si postavili stany, konča záhrady svetlomet a o kus ďalej agregát. Medzi nimi natiahli kábel a potom už mali najviac roboty s nami deťmi, čo sme sa stále motali okolo nich, všetko sme chceli vidieť, všetko vedieť, ale najviac nás zaujímal svetlomet. Také vysoké okrúhle čudo, na vrchu s takým veľkým zrkadlom, ale čo bolo najdôležitejšie, dalo sa na tom voziť, ako na kolotoči. Keď tam nebol desiatník aj sme sa mohli povoziť. Tak sme sa s vojakmi skamarátili, my sme im nosili z domu ovocie, oni nám dávali kocky erárnej kávy, ktorá sa dala hneď jesť a bola fajn sladká. Len nám bolo čudné, prečo sa vypytovali, staršiu sestru nemáš? Veď čo aj boli staršie sestry tie nám len rozkazovali. Husi pásť, dreva doniesť a čo já viem čo a keď sa im zdalo, že neposlúchame, ešte nás aj vybili. Čudovali sme sa, či vojakom ide o také.

Prišiel koniec augusta a my sne boli smutní z toho, že za chvíľu začne škola. Raz ráno sme sa, ako každý deň, motali okolo vojakov, keď tu zrazu prihrmelo nemecké nákladné auto, vyskákali z noha Nemci, rozkázali vojakom všetko zbaliť a naložiť sa so všetkým na korbu. Desiatnika vzali medzi seba do kabíny a už zostal za nimi len smrad.
Lenže... za hodinu - dve sa vojaci akosi nesmelo začali trúsiť nazad do dediny. Boli neobyčajne vážni, nechcelo sa im žartovať, ani kocky erárnej kávy nám nedávali, ani na staršie sestry sa nepýtali, len potajomky humnami sa vkrádali do domov a pýtali si obnosené civilné šaty. U nás doma  bolo rušnejšie ako inokedy, lebo už prezlečení vojaci prišli k nášmu otcovi a niečo ad neho pýtali, asi preto že bol starostom obce. Otec vypisoval nejaké papiere dával na ne pečiatky. Dával  ich vojakom a tí sa potajomky kradli hore Šúrskym kanálom do Malých Karpát a potom už bohvie kde. Takto sa nám stratili z očí vojaci - kamaráti Gdovin, Milko, Guot a ďalší, ktorých mená si už ani nepamätám.
Ale ten svetlomet u nás predsa nebol zbytočne. Keď boli tmavé noci, vojaci nám s min osvetľovali dedinu a polia, aby sme videli, ako naša dedina vyzerá v noci, lebo u nás ešte elektrina nebola, ba niekedy nám ukázali aj zajacov v poli. Len neviem prečo nechceli svietiť hore, keď bol poplach a nad Bratislavou mali hlásané nepriateľské lietadlá.

obsah2

Bola to hra

Bola to hra rokov päťdesiatych, kedy sa zakladali JRD (Jednotné Roľnícke Družstvo) aj "dobrovoľne"  Môj sused starý Hajas si to vykladal po svojom. Každého agitátora odbil s tým, že prv tiež chodili agitovať za takú aj takú stranu, nasľubovali hory doly, ale nikdy nič nesplnili. A tak že on neverí ani im teraz, a že nepodpíše. On verí len Strane slobody, za ktorú je poslancom a tá, že nám to ukáže.
Došlo však pri zakladaní družstva do tuhého. Agitátori si podávali kľučky, a keďže bol žatevný čas chodili za ľuďmi aj na role, vytrhávali ich z roboty a tým ich doháňali až na pokraj zúfalstva, keďže ľudia mali i tak veľa starostí, ako dostať úrodu v poriadku pod strechu. A akoby to nebolo dosť, ešte večer predvolávali ľudí na Národný výbor, držali ich tam dlho do noci, stále hučali do nich o družstve, vyhrážali sa a tým pripravovali ľudí o posledné zbytky pokoja a o tú trochu spánku, ktorá sedliakovi v žatve zostáva. A raz tak došli agitátori aj k nášmu susedovi. Teda len chceli dôjsť. On stál na ulici pred bránkou, dobre potrundžený, keď ich zbadal, zabuchol  im bránku pred nosom, a ešte im na cestu zaspieval gardistickú pesničku. Zavreli ho. Dva týždne sedel vo vyšetrovacej väzbe. Keď sa vrátil, vyprával susedom. Oj tam je zle. Myslel som, že si odpočnem, ale horký tam. Tú pričňu musíš hneď ráno zdvihnúť ku stene a celý deň stáť, alebo sedieť. Pofajčiť nedajú, je tam veru plano, vecej by som tam neišel.
Potom sa konal súd. Sudca vyniesol rozsudok. V mene republiky obžalovaný sa odsudzuje na dva mesiace odňatie slobody podmienečne na dva roky. Sused hovorí nuž, keď ste odsúdeli, musím sedieť. Sudca sa ho pýta: Obžalovaný, rozumeli ste rozsudku? Sused hovorí. No najprv budem sedíť dva mesiace a po tém dva roky.

obsah2

Nešťastní Srbi

Žil u nás dobrý gazda, starý Harvančík. Najslávnejším obdobím jeho života bola Prvá svetová vojna, v ktorej bol kaprálom. K tomuto času sa často vracal a najrad­šej o ňom rozprával. A odvtedy akoby čas preňho zastal, existovala preňho len jeho vojna a čo s ňou súviselo. Bola to aj taká vec, že po skončení tejto "jeho" vojny utekali z nemeckého zajatia rôzni zajatci, medzi nimi aj Srbi a podľa nich naši ľudia nazvali všetkých zajatcov Srbmi. Išli všelijako, cestami - necestami, prespávali v stohoch, šopách a kde sa dalo, ale nikto im nerozumel, alebo len veľmi ťažko. Od vtedy prešlo už tridsať rokov, bolo dávno po druhej vojne. K jednému gazdovi sa priženil mladý chlap, ktorého nikto v dedine nepoznal a ktorý bol silne hluchonemy. Tak rozprával, že mu nikto nerozumel. Raz sa milý mladý zať pohádal so ženou, ktorá bola tiež hluchonemá, a ušiel do polí, ľahol si do jedného odľahlého stohu a tam aj zaspal. Práve v tom čase šiel okolo náš starý Harvančík aj so susedom, ktorému stoh patril a zbadali že v stohu niekto leží. Harvančík vraví susedovi: Ščefan hantam v tém tvojem stohu chotsika leží, nože ho hybajme opáčiť čo je to zač. Prišli k mladému zaťovi, pomykali ho kto si človeče a čo ty tu? Mladý vyskočí vyplašený a chce rýchle vysvetľovať svojou rečou: chua chua aba aba aha ha ha... Havrančík vyberie fajku z úst, od pľuje si a vraví: Ščefan hento bude Srb.

obsah2

Zakáľčka u Francka

Zavolal ma kamarát Francek, či by som mu zabil prasa a samozrejme spravil celú zakáľačku. On síce tiež robieval zakáľačky, ale že sa mu už nejak kráti dych a tak že by sme dychčali do páru. Dohodli sme sa a tak som došiel v najbližšiu sobotu ešte pred dňom, ako sa patrí. Chvíľu sme čakali, kým sa trocha rozvidnie a kým veda zovrie. Keď už bolo jedno aj druhé, šili sme ku chlievu že už čo sa má stať, nech sa stane. Francek mi  kázal zostať vonku, lebo že prasa je veľmi zúrivé. Sám vošiel, otvoril dvere z chlieva do rajčule a vybehol jak namydlený blesk. Prasa, dobrých 250 kg  chodilo po rajčuli ako býk po aréne a grúlilo až išiel z neho strach. Francek vošiel do susednej rajčule, vystihol príhodnú chvíľu ponad prepážku sa naklonil a prasa mäsiarskou pištoľou strelil. V momente sme k nemu skočili a v tom istom momente od neho odskočili. Francek vyskočil, zavesil sa na krokvu a ja som sa zavesil na dvierka. Prasa sa metalo jak zlé vo vreci, kopalo pritom do mojich dvierok a ja som s nimi lietal jak handra v cúgu a Francek z krokvy na mňa kričí. Pichni ho! A ja zas. Na čo ja mám v zadku žihadlo, aby som ho pichol? Ani som veru nevedel, kde som nechal nôž. Až po chvíli, keď sa prasa pre stalo tak metať, sme naň kľakli, pichol som ho a Jožo, Franckov zať chytal krv. Po pichnutí sa prasa ešte metalo a my traja sme na ňom cvičili jak na spartakiáde. Konečne sa prasa rozlúčilo so svojim svinským životom, vytiahli sme ho von, pekne opucovali, zavesili, hrkli si po poháriku, rozobrali a zakáľačku v dobrej pohode dokončili. Len Franckova manželka sa na chvíľu na mňa namrzela keď stála pri mne pri rozoberaní svine, prizerala sa a hovorí. Ty to robiš  s takou chuťou, že hádam by si aj mňa zabil. Ja jej, nuž zabiť ako zabiť, len pucovať by som sa ťa hanbil.

obsah2

Svako


Boli v obci všeobecne známi, raz boli v obecným zriadencom „ kišbírom“, raz zasa hlásnikom a raz richtárom, potom v družstve skupinárom, a ešte iným a iným. Raz keď ešte boli za slovenského štátu richtárom, došli k nám aj s dvoma nemeckými dôstojníkmi, trošku pod parou, a vysvetľovali tým nemeckým dôstojníkom. Kamarát, cvancig osem dnich, ich budem frštenzi dajč a ty po slovensky. Či ich Nemec rozumel alebo nie, neviem ale ďalej hovoril po nemecky.

Prešla fronta, došli Rusi, svákovi tiež vyrabovali povaľ aj šopu, ale nechali im takého bieleho koňa, akého by bolo v tom čase ťažko u nás nájsť. Mali aj mladú spoľahlivú kobylku Violu, ale tú im zobrali a miesto nej im nechali ľahkého jazdeckého koňa Peja. Tomu sme boli ako chlapci radi, lebo sme s Mirom, ich najstarším synom, chodili kone kúpať a samozrejme aj na nich rajtovať. Ja som jazdil na Pejovi, ten bol chudý, mal ostrú chrbtovú kosť a kým sme docválali domov, mal som dosekaný celý zadok. Bolelo to štípalo to celý týždeň, ale v nedeľu, keď bolo treba ísť zasa kone kúpať, bolo po bolesti.

Raz v nedeľu došli k svákovi Maďari a chceli kúpiť nejakého koňa. Sváko vravia že Meško by mohol mať nejakého koňa a hneď im aj vysvetľuje. Meško býva eť, kete, tretí dom. Maďari, akoby rozumeli, odišli ale či našli Mešku neviem. Neskôr sa stali zriadencom MNV, po našom „kišbírom“. Chodili po obci roznášať správy a neskôr, keď národný výbor kúpil bubon, chodili bubnovať. Bolo už večer a sváko bubnovali pri Hajasoch pod pouličnou lampou. Zrazu začali bubnovať len jednou rukou a druhou čosi hľadali po vačkoch. Zrazu ruky vystreli zabubnovali oboma rukami a vyhlásia „Prepáčte stratil som vyhlášku“. Prešli dlhé roky a sváko sa stali v družstve v rastlinnej výrobe skupinárom. Statočne vykonával svoju funkciu až išli do dôchodku. Raz mali v Malinove, pod ktoré patrilo už aj Zálesie, nejakú schôdzu. Po schôdzi vyšli viacerí na ulicu a čakali odvoz. Vtom šiel okolo nákladný voz, sváka zachytil, a sváko skončil v nemocnici. Za dva týždne odišli do večnosti. Pitvou sa zistilo, že boli taký zdravý, že mohli dožiť 100 rokov. Veru málo nás je takých

obsah2

 Náš starý otec

Volali sme ich "Starý tatko", boli Terchovec a  pochádzali z jedného z najstarších terchovských rodov, a  to boli Vallovci a  Hanuliakovci. Borili sa so životom, ale poživeň  biedna. Nuž, čo sa dalo robiť, pošli náš starý tatko Michal do Ameriky. Prvý krát ako 17 ročný, ale tam bola hospodárska  kríza, nezarobili a po dvoch rokoch sa vrátili späť. Zatiaľ chodili po robotach kde sa dalo a po dvoch rokoch znova šli do Ameriky. Lenže tam kríza trvala, znova nezarobili a po dvoch rokoch sa znova vrátili. Posledný krát tam išli v 1912 roku a keď sa mali znovu vrátiť, vypukla prvá svetová vojna a vrátiť sa nemohli. Ale začala vojnová výroba, začalo sa vyrábať. A tak tam boli starý tatko 6 rokov. Po vojne sa konečne vrátili domov.
Ale ani ten ich návrat nebol jednoduchý. V Žiline si najali furmana, aby im ťažké kufre odniesol domov. Aj sa s ním zjednali, ale keď prišli do Belej, pristavili ich mládenci, lebo tam bola zábava a oni tam s Terchovcami pobili, a že keď sú aj oni Terchovci že ich idú biť. Tu im starý tatko vravia aby mali zľutovanie, že idú po dlhých rokoch z ďalekého sveta a že čo by od nich ešte chceli. Potom sa už Belania zbadali a nechali ich na pokoji. Ale susedia ich nenechali na pokoji. Vedeli, že starý tatko doniesli dajaké peniaze a pod chvíľou chodili. Mišo poščaj, Mišo poščaj... a starý tatko ako dobrá duša požičiavali. Medzitým chodil aj so synom neskôr naším otcom po dolnej zemi zháňať nejaký majetok na kúpu. Aj im nejaký agent nie zadarmo poradili niečo pri Trnave, že je to rovina ako stôl. Išli sa na to pozrieť. Bola to rovina ako stôl ale taký nachýleny. Starému tatkovi sa to nepáčilo a nechali to tak. Potom našli, podľa Ignáca Gessaya pozemok tu u nás, kúpili pár kúskov zeme, pár kúskov lesa dali postaviť dom a nasťahovali sa. Lenže medzitým toľko peňazí rozpožičali, že im na všetko nesiahalo a tak si veru museli od Ignáca Gessaya požičať. Mám ešte potvrdenky s jeho vlastným podpisom čo im dávali pri zaplatení každej splátky. Keď sa už mali sťahovať sem dolu, pošli po tých svojich dlžníkoch, aby im peniaze vrátili. A ako pochodili? Jeden z nich im hovorí. Ja som to už vrátil. Starý tatko sa pýtajú a kedy si mi to vrátil? Ja viem že nie a ani sa na to nepamätujem. A on im vraví, ja to už mám v kalendári pretreté, teda je to už vrátené. A tak došiel starý otec o veľa peňazí. Nuž, nebol naučený s peniazmi narábať a tak aj o ne došiel. Potom naši aby mali viac rolí začali rúbať les. Susedilo to s Ivanskym hájom. Vyrúbali a naskladali do metrovíc. Treba ešte povedať že ivančania mali pre našich ľudí taký potupný názov „Horňak“, to akoby ani ľuďmi neboli. Horňacké drevo im však bolo dobré a chodili ho kradnúť. Starý otec sa vybral vartovať. Do jednej ruky sekeru, do druhej revolver – ako správny Amerikán a stal si za siahovicu. Čakal. Za nejaký čas prišli dvaja ivančania, každý hodil na plece pár polien a šli, vlastne chceli ísť. Starý tatko vyskočili spoza siahovice a zakričali. Stoj, lebo strelím! Jeden zahodil polená a ušiel druhý zbadal revolver a zostal stáť. Starý tatko chytili sekeru za obušek a začali milého ivančana opekať po kolenách poriskom. On uhýbal, ale utiecť sa bál, lebo videl revolver. Keď už toho bolo veľa, tak začal. Pán horňák prosím vás nebite ma, už nebudem kradnúť (odrazu bol aj pán horňák). Starý tatko vravia. Tak hybaj do psej matere! Potom im ešte z hája vykrikoval. Šak dočkajte keď dondete do kostela, ja vás vytučem. Starý tatko nestratili humor. Chodili do kostola do Ivanky tak, že v jednom vrecku mali modlitebnú knižku a druhom revolver. Ale málo chýbalo nebolo by našeho starého tatku a teda ani našej celej rodiny. Raz bolo to ešte v Amerike, robili vo fabrike v kotolni. Bolo to už blízko fajerontu a tak traja sedeli pri kotly a čakali na fajeront. Starý tatko vstali a išli za roh pozrieť na hodinky. Vtedy kotol vybuchol a tých dvoch zabilo. Stačilo pár sekúnd a Vallovcov by v Gešajove nebolo. Stavali sa aj také veci, ale stávali sa aj veselšie. Boli tam aj dvaja veľmi rozdielni Terchovci. Jeden bol vysoký silný chlapisko, druhý zas taký krpec. Ten vysoký  si chcel z toho malého spraviť posmech a hovorí mu. Počuj dám ti dolár keď mi dáš facku a nevyskočíš. Tan sa pozrie naňho a hovorí. Ja ti dám dva keď mi riť vylížeš a nezohneš sa. Toľkokrát rozprávali o Amerike že Rakifel (Rockefeller) bol prvý gazda v Amerike. Nad neho nebolo. Ale nikdy nezabudli, keď boli na niekoho nahnevaný, zahrešiť „samovabič“. Medzitým čo boli v Amerike, chodili na dolnú zem na roboty do Budapešti, do Viedne, ale samozrejme z Terchovej peši.   Aj sa raz stalo, že po týždni chôdze prišiel jeden Terchovec do Budapešti za robotou. Povedali mu, počkaj týždeň a robotu dostaneš. Ale on, kde ja môžem týždeň čakať, veď ja mám doma robotu. A týždeň zas šiel nazad. Nuž všelijaky sme boli.

Raz keď boli na Maďaroch v žatve, doviezli im na oslíkovi v kotlíku obed, ale žiadne lyžice alebo misky, takže kto sa chcel najesť, musel vopchať hlavu do kotla a nastrebať sa ako to hoviadko. Druhý krát robili v Budapešti  v oceliarni a na takých malých koníkoch vyvážali na ponvágloch strusku. Jeden z Terchovcov bol veľký chlap a silák. Raz ho páni z fabriky začali naťahovať, či by o stávku toho koníka vyniesol na tretie poschodie. On sa zohol pod koníka, predné nohy mu zobral pod pazuchy aj ho na tretie poschodie vyniesol. Stávku vyhral, zobral peniaze a išiel po svojom. Lenže kôň im tam začal robiť galibu. Ohrýzal kvetináče, aj sa im tam vysral, ale rady mu nevedeli, lebo dolu ho dostať nemohli. Kôň sám dolu schodmi nezíjde, lebo by spadol na pysk. Tak zavolali siláka, aby koňa dostal zas dolu. Lenže on hovorí. Na tom sme sa nezjednali. Ja som ho mal len vyniesť. Ak chcete aby som koňa zniesol dolu, musíte zaplatiť raz toľko. Páni sa vzpierali, ale pomoci nebolo. Keď chceli koňa dostať dolu museli zaplatiť. Veľmi s tým spokojní neboli, zato terchovec áno. Raz zase boli na robotách vo Viedni. V nedeľu ako dobrý katolík, šli do kostola. Zvonku nepoznali, aký je to kostol, tak vošli do evanjelického, kde práve podávali večeru pánovu (prijímanie). Každý dostal kúsok chleba za hlt vína. Starému tatkovi sa to zapáčilo, tak šli ešte raz. Farár si ich podľa kroja zapamätal a hovorí im, že oni už raz boli a druhý krát už nemôžu. A starý tatko, že prečo? Farár vraví, že to je sviatosť -posledná večera a že to môže každý dostať iba raz. Starý tatko pokrútia hlavou a vravia. Já som myslel, že ste kostol predali a že dávate oldomáš. Veru pozažívali toho po svete neúrekom, ale veď doma v Terchovej tiež. Raz sa rozprávali, že v Terchovej žil taký chlap, čo bol silnejší ako Jánošík. Keď sa s chlapcami hrávali vzal druhému klobúk z hlavy nadvihol roh domu (drevenica), a klobúk pichol podeň. Ľudia sa ho začali báť, zapriahli ho do ťažkej roboty, až ho umordovali. Ďalšiu príhodu nám zas rozprával otec. Ešte kým bol mládenec, išli terchovskí Orli (katolícky spolok) do Ružomberka na matičné slávnosti. Prišli tam na koči aj Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Terchovci si ich chceli uctiť, vypriahli z koča kone, sami sa zapriahli a chceli na sebe odviezť Hlinku aj s Tisom. Lenže oni nevedeli že na koči sa ojo vyťahuje. Keď sa s kočom rozbehli, ojo sa im vytiahlo a tak - tak, že neprevrátili Hlinku s Tisom aj s kočom do priekopy.

Už keď sa starý tatko dožili požehnaného veku 92 rokov, došli sme im všetci vnuci gratulovať. Najstarší Jožo sa ich pýta. Starý tatko, čo budete piť víno, alebo tvrdé? Oni vravia. Chlapče, ja už len tú visku (whisky). Keď sme si s nimi štrngli, Jožo im hovorí. Starý tatko, aby ste sa dožili tej stovky. Oni vravia. Chlapče, aby tvoje slová boli sväté. Veľmi chceli dožiť stovku ale nevyšlo to. Za pol roka umreli. Ešte kým žili, najradšej som chodil z ivanského kostola za nimi a počúval čo so susedmi rozprávali. Boli to 65 - 70 roční chlapi ale starý tatko im hovoril „chlapče“.

Starý Laurenčík  rozprával ako bol zajatý v Rusku a robil tam  „pomoščíka“, ale robil len čo mohol zle, lebo im povedali ešte v č.k. armáde, že sú to nepriatelia a podľa toho aj robili. Starý Bačko zas rozprával, ako tiež robil u statkára a keď došli jarné práce, vyviezli hnoj na role, zaorali a zasiali. Keď to Rusi videli, povedali že to budú jesť len Austriaci, lebo chlieb z toho bude smrdieť.

Už za Slovenského štátu, keď sme už aj čo - to rozumeli, chodili po dedinách žobráci, drotári, sklenári, mojtinári a tí čo u nás nocovali. Keďže nás bolo čeľade hojne (14) otec im nastlal slamy do maštale konča koni a tam sa aj pekne vyspali. Tí tiež narozprávali mnoho všelijakých príhod ktoré si už ani nepamätám. Pamätám sa na sklenárov ktorý nosili krošne so sklom na chrbte. Keď sme ich chceli naplašiť kričali sme jeden na druhého. Nehádž! A oni sa chudáci otáčali, lebo sa báli, že budeme hádzať kamene. A zas jeden starý drotár niekedy aj zaspieval. Já som drotár remeselník z tej Trenčianskej stolice, po mestách a po dedinách chodím drôtovať hrnce. Hrnce misky aj rajnčky dajte drôtovať ženičky...atď. Keď som spomenul mojtinárov, tí predávali ihly, gombíky, rôzne spinky a textilný tovar. pochádzali väčšinou s Mojetína a okolia, odtiaľ mali aj pomenovanie.

A nakoniec spomeniem ako sa náš starý tatko ženili. Boli už druhý krát z Ameriky doma, vek na ženenie už mali, tak sa teda rozhodli. Bol v dedine istý Ján Švec, čo im bol aj do rodiny, ktorý priekupničil s dobytkom, ale keď bolo treba vedel dohodiť aj ženu. Zobral starého tatka, vtedy ešte mládenca a išli do Riečnice. On tam už mal čosi prepáčené. Keď už dochádzali do Riečnice,šli cez dvor gazdu čo Šveca poznal i prihovoril sa mu. Kde ideš? Švec na to, ale tuto dole mám pre Miša vyhliadnutú akúsi jalovičku, nuž idem skúsiť čosi z toho dojednať, gazda hovorí. A čo by si tak ďaleko chodil, veď aj u mňa by sa čosi našlo. Vošli dnu a začali jednať. Čo máš, čo dáš, čo je ona a čo on, z jakého je rodu... a tak za chvíľu bol obchod uzavretý a starý tatko starú mamku ešte ani navideli. Stará mamka boli v kostole, keď prišli hovoria jej. Magdaléna už si oddatá, pôjdeš za hentoho terchovca. Starej mamke modlitebná knižka vypadla s ruky, ale hneď ju zašikovali dovnútra, posadili vedľa starého tatka, za dva týždne poslali nahováračov a za ďaľšie dva týždne bola svadba. Žili spolu 57 rokov.

obsah2